Starý pes, nová láska

O tom, čo nás čaká a neminie pri kúpe a výchove šteniatka sa toho popísalo už toľko, že by to vydalo na niekoľko kníh. Zaráža ma ale fakt, že len málo ľudí píše o tom, aký je život so starým, starším a veľmi starým psíkom.

A to je možno dôvod, prečo toľko starých psíkov končí nakoniec na ulici. Nie, neospravedlňujem ľudí, ktorí sa zrieknu zodpovednosti za psa, akoby to bolo niečo, čo sa dá len tak odložiť. Niektorí možno len nedomysleli dôsledky svojho rozhodnutia a bum, pes je ďalej nepohodlný a musí z domu.

Ako to mám ja

Moje tri psy sú všetko fenky, kastrované, majú 12,12 a 10 rokov (v r.2019) a každá má iný neduh.

Jedna je, ako ju nazýva moja teta, Twiggy, vychudnutá akoby nejedla, má nevyrovanú povahu a je to hysterka, ktorú preto musím brať všade so sebou, ďalšia je malý válok, ako keby som ju prejedala koláčmi a moja tretia psia láska má problémy s pankreasom, občasným únikom moču a najnovšie sa trasie vždy, keď ideme von.

Ako to bolo kedysi

Na začiatku moja Twiggy alias Jessy, malý čierny bradáč, síce trpela nevyrovnanou povahou, ale nijak výrazne sa to neprejavovalo. Nezavýjala vždy, keď som vytiahla päty z domu, počúvala ma na slovo, ale na druhej strane ma k životu veľmi nepotrebovala. Nerada sa hladkala, nevrtela chvostíkom (teda tým kýptikom, ktorý má), a dala sa aspoň trošku vykŕmiť konzervami.

Maxi, čivava, bola hravá, ale len PRI psoch - každé ráno akoby som pre ňu bola cudzí človek, bruško mi neukázala celé roky a  na obojku by sa radšej zaškrtila, ako by na ňom dobrovoľne išla. Vždy ma počúvla, a až rokmi som prišla na to, že vlastne nepočúvala moje povely, ale išla za svorkou. S váhou až do kastrácie problémy nemala.

A nakoniec Nelly, moja blonďavá láska, tá najkrajšia yorkšírka pod slnkom. Od začiatku sa ma snažila zaujať, pretože húževnatosť teriérov nepozná medze. Dlho som odolávala, ale jej čaru odolá len málokto. Vždy bezproblémová, kamarátska, vyrovnaná a milá povaha, zdravá ako repa. Povely síce chápala ako výzvu na diskusiu, ale na teriéroch obdivujem práve to - ich neochotu úplne sa podvoliť.

Čo môžete očakávať od starnúceho psíka 

(zhrňme si tie známe a aj menej známe dôsledky starnutia)

• psík môže horšie vidieť a počuť, preto ho budete musieť mať trvalo na vodítku a ideálne na postroji
• stále horšie znáša zmeny, aj tie, z nášho pohľadu nepodstatné a bezvýznamné
• môže začať prejavovať známky separačnej úzkosti (kňučanie, v horšom prípade zavýjanie, škrabanie,   ničenie vecí - proste ako šťeňa, len je starší)
• ak už nejakými úzkosťami trpel, s veľkou pravdepodobnosťou sa začnú zhoršovať, nie zlepšovať
• pribúdajúcimi rokmi trpí aj psia psychika, nervy už nie sú také odolné a vášho kamaráta môže psychicky ,,zložiť´´ hocijaká, z vášho pohľadu, hlúposť
• bude potrebovať častejšie venčiť - opäť akoby ste sa vrátili do šťeňacích čias, vrátane potreby podložky na cikanie alebo plienok (v extrémnejších prípadoch)
• zmena stravy bude pravdepodobne nevyhnutná, buď preto, že začne priberať, alebo chudnúť, alebo bude mať problémy s trávením - ani jedno nie je výhra
• prípravky na kĺby, trávenie, zlepšenie stavu srsti alebo kože, rôzne vitamíny a doplnky výživy budú to prvé, čo budete hľadať na eshopoch pre psy, až po nich pochúťky (aj tie iba ľahko stráviteľné, s čo najmenším obsahom tuku, dobre žuvateľné) a nový obojok
• trasenie sa bez zjavnej príčiny, dezorientácia a iné slasti vášho psíka môžu tiež postretnúť a vy len musíte zachovať pokoj a pomôcť mu tak, ako sa dá, čo kladie vyššie nároky aj na vašu psychiku
•  častejšie návštevy veterinára a s tým spojené výdavky sa dajú predpokladať, aj keď to nie je pravidlom
• bude stále ťažšie nechať psíka s inými ľuďmi, a to aj so známymi (o neznámych ani nehovoriac, to je veľakrát úplne nemožné)

Ale nebuďme pesimistickí, starý psík má aj svoje výhody

• nepotrebuje byť hodiny vonku, stačí mu krátka prechádzka, čo postupom času ocení aj jeho starnúci majiteľ (veď ani my nemladneme)
• veľmi často sa stáva, že odťažitý pes rokmi priľne k majiteľovi a začne vyhľadávať fyzický kontakt
• aj hluchota má svoje výhody - pes nepočuje a tak nereaguje tak prehnane ako kedysi (poznajú to majitelia uštekaných plemien, ako bradáč, york a áno, aj čivava :), čiže všetky psy v mojej domácnosti)
• starý pes nerieši nepodstatnosti ako nevraživosť voči susedovmu Dunčovi a nevrhá sa do bitiek
• často sa stáva, že sa pes začne hlasovo prejavovať tak, ako nikdy predtým: patrí sem napríklad vzdychanie, funenie, flrflanie, chrápanie, rôzne pohmkávania a podobne, často je to roztomilé :)
• rokmi ste si vybudovali silné citové puto a tak už aj bez povelov vie, čo od neho chcete, stačí posunok alebo slovo
• hneď viete, že s ním niečo nie je v poriadku, pretože za tie roky už poznáte snáď každý jeho pohyb, výraz alebo zvuk, ktorý vydáva - a on vás pozná takisto , takže to vyzerá, že je jediný, kto vás chápe

Moje psy dnes

Jessy, bradáčka, nie je schopná zostať dlho sama, takže ju beriem, kde je to len trochu možné, prispôsobujem miesta na stretnutia, kde môžu ísť aj psy, alebo ju dávam na stráženie, ale ani to už nezvláda a to aj pri známych ľuďoch. Rokmi sa totiž nevyrovnaná povaha nezlepšuje, ale zhoršuje. Veľmi zle zvláda zmeny, akékoľvek. Napriek tomu sa niečo zlepšilo - vrtí chvostíkom, chodí si pre pohladkanie a trpezlivo znáša postroj a nepúšťanie z vodítka.

Začala vydávať rôzne zvuky, niekedy je to celkom komické a zostala ufrflaná ako stará baba :) Dokonca mi občas ukáže bruško a nechá sa po ňom hladkať - to by ešte pred pár rokmi neurobila. Tým, že hluchne, už toľko nešteká za každé šuchnutie, buchnutie dverí alebo výťahu.

Čo sa zhoršilo je fakt, že aj bez zjavnej príčiny chudne, už nie je také ľahké ju ,,vykŕmiť´´, horšie vidí a počuje, niekedy bez príčiny pobehuje po byte a šteká alebo vrčí. Je ľakavá, občas akoby dezorientovaná, nemá rada zmeny, a to ani také, o ktorých by ste si mysleli, že nič neznamenajú. Nemôžem ju pustiť z vodítka, aby si pobehala, pretože by sa už nevrátila alebo čo horšie, vybehla by na cestu, a ďalej to už ani nechcem domyslieť.

Priznám sa, nie je to s ňou ľahké. Ale viete čo? Odkedy ma viac potrebuje, aj naše puto je silnejšie, aj ja som k nej viac priľnula a častejšie ako kedy predtým vyhľadávam kontakt s touto mojou čiernou kráskou. Aj keď si frfle a vzdychá, neodradí ma to :)

Maxi, moja modrá čivavka, má nadváhu, s ktorou bojujeme, ako sa dá. Pred dvoma rokmi si natiahla kolenný väz, takže dostáva kĺbnu výživu a ako každé malé plemeno má silný nábeh na zubný kameň. Zato je to však pes so zlatým srdcom - nikdy neprejavila ani najmenšiu nevôľu, nerobila problémy, vždy tichá a nenápadná, akoby v ústraní.

Má radšej moje psy ako mňa, po odlúčení ich víta prvé, ale aj u nej je pokrok alebo zmena, nazvite to ako chcete, badateľný. Ešte pred pár rokmi by za mnou neprišla, aby som ju hladkala, neukázala by mi bruško (to sa naučila od yorkšírky) a nevyhľadávala by kontakt so mnou. Jej snaha je síce trochu kostrbatá, ale cení sa. Dokonca občas zavrtí chvostíkom - to keď má strašne veľkú radosť :) Je to malý poklad.

S Nelly, yorkšírkou, to od malička tiež nebol med lízať. Raz som ju našla v kvetináči, vysokom asi meter, celú od hliny, druhý raz bielu od múky, ako Mikuláš. Navyvádzala sa. Postupom rokov sa upokojila a ako sa pripútavala čoraz viac ona ku mne, tak aj ja k nej. Preto ma zasiahlo, keď som pred rokom zistila, že má chorý pankreas. Zrovna moja Nelly. Moje živé striebro.

Aj ona sa zmenila. Sama vycíti, čo by jej mohlo jej citlivé trávenie zaťažiť a odmietne to zjesť, a hoci má energie stále na rozdávanie, už toľko nebehá. Musí dostávať tabletky na trávenie, aby sme podporili trávenie už tak ľahkej, diétnej stravy, na tele sa jej robia bradavičky a čierne pigmentové škvrnky. Občas nevydrží a vyciká sa doma, ráno ma nedočkavo budí ešte pred budíkom, aby potom hľadala 10 minút to správne miesto - o pol 6 ráno poteší :)

Čo ma ale znepokojuje viac je fakt, že sa začala báť búrky, niekedy sa trasie aj keď len silnejšie fúka vietor alebo prší. Inokedy s ňou nepohne ani búrka s krúpami. Často dychčí a trasie sa, keď ideme von, ale myslím, že radostným očakávaním to nie je. Stále ťažšie znáša odlúčenie, najmä keď je to neočakávané (odchod do práce znáša dobre, je v tom pravidelnosť a rytmus), a nepomáha ani to, že je so známymi ľuďmi. Dokonca sa naučila hlasno kňučať, čo predtým nerobila.

Ja ich však všetky, každým dňom, ľúbim viac, naše puto je stále silnejšie, nie slabšie a aj keď ma v niektorých veciach obmedzujú, urobím to pre ne rada. 

Nedávno som to zhrnula pred kamarátkou: jedna chudá jak lata, uhúkaná a ufrflaná, druhá tučnučká, ale aspoň tichá, tretia má citlivé trávenie a zjavne už aj nervy. Ale je to moja svorka, ktorú by som nevymenila za nič na svete a neviem, ako raz budem žiť bez nej.