Psy kedysi a dnes

Nechovám psy dlho, nejakých 12-13 rokov, ale prvý pes do môjho života vstúpil oveľa skôr. A dnes, pri čítaní skvelej knihy Šťastný pes od popredného cvičiteľa psov Brandona McMillana, som si na neho spomenula (kapitola o učení povelu Ku mne, to viete, tie asociácie, niekedy sú aj pre mňa záhadou).

Prvý pes sa u nás ,,ohrial´´ len tri dni. Bol to malý jazvečík, psík, na meno si už nespomeniem. Mama nám ho priniesla, pretože sme psa veľmi chceli.

Pamätám si to ako dnes - krabica vystlaná dekou, žiaden pelech. Obojok ani vodítko ten pes nemal ani nepoznal. Neučila som ho povel Ku mne ani nič podobné, cupkal za nami po ulici proste preto, že nás nechcel stratiť z dohľadu. Vtedy si pes strážil majiteľa, nie naopak.

Neexistovali granule, jedol to, čo my. Zabudnite aj na psie pochúťky, kde by sme ich vzali...Nemal žiadne psie hračky, len môjho plyšového macka. Oblečený pes bol čosi nemysliteľné a hovienka sme zbierali do klasických sáčkov. Eko bio rozložiteľné vrecká boli rovnako sci-fi ako osídľovanie Venuše ľuďmi.

Dnešní majitelia psov (myslím tých novopečených) si to určite nedokážu ani len predstaviť :) Nepreberné množstvo obojkov, vodítok, pelechov, rôznych doplnkov, šampónov, kozmetiky, topánočiek, dokonca kočiarov pre malé psy, autosedačiek, pochúťok, krmív.. Sadnú do auta alebo pred počítač a majú čokoľvek, čo si len pre svojho psa zaželajú. Je to dobre? Ťažko súdiť.

Niekedy je pokrok viac na škodu ako na úžitok. Ale ten vo výcviku vítam. A kniha Šťastný pes od Brandona McMillana vám ukáže, ako na takýto pokrokový výcvik ísť.

Náš jazvečík nebol ten pravý pre nás, a preto sa vrátil k svojej mamine a potom, dúfam, do vhodnejšej rodiny. Ja som si na svoje ,,skutočné´´ psy musela ešte pár rokov počkať, ale stálo to za to.

Monika