Dočaska alebo Čo som to zasa vymyslela?

22.10. to bol presne polrok odo dňa, ako som si domov do ,,dočasky´´ priniesla mojkavý, vrtichvostový malý buldozér - Humphreyho (čítaj Hamfry). Kríženec krížencov, inzerovaný ako pravdepodobný mix border teriéra alebo yorkšíra, s jazykom na konci modrým, so srsťou, ktorá ma v sebe viac farieb ako obraz Andyho Warhola mi nečakane vbehol do života a nakoniec aj do srdca.

Ako to začalo

Po smrti mojej milovanej a nenahraditeľnej yorkšírky (17r.) sme boli, ja a moja čivava Maxi (15r.), ako bez života, len sme sa plížili po byte a plakali nad jej fotkami. Ja som o inom psovi nechcela ani počuť, ale keď mi Maxi výrazne schudla, vonku len stála a nechcela sa venčiť a chodila za mnou ako tieň (dovtedy by ju niečo také ani nenapadlo), začala som pozerať ponuky útulkov. Nič vhodné (teda malé, kvôli Maxi, ktorá má z veľkých psov strach) sme však nenašli a mala som aj obavu, ako by si na nového psa, v jej veku, zvykla. Pôvodne som chcela staršieho psíka, ale mať doma dvoch psíkov v podobnom veku a stave nie je nič jednoduché, to som si už vyskúšala. Šteňa bude zasa otravné a Maxinka mu nebude stačiť, navyše ani ja som sa na šteniatko necítila.

A v tom, ako blesk z jasného neba, mi FB ukázal psíka, z organizácie, o ktorej som dovtedy nepočula (a to som v útulkoch a OZ-tkách celkom dobre podkutá), navyše v čase, keď som na FB chodila úplne minimálne a skôr náhodne. Potreboval dočasku (alebo trvalý domov, podľa toho, čo príde skôr).

Moja predstava o ďalšom psom kamarátovi bola: po yorkovi a malej bradáčke niečo väčšie/vyššie, aby havino nemal permanentne špinavé brucho a nohy, čierny, pretože čierne psy zbožňujem, starší, ideálne krátkosrstý a hlavne FENKA. Humphrey je malý, krátkonohý, 6 kilový podvraťák, s prevažne bledou, huňatou srsťou, cca 2 ročný a navyše PES.

Ale veď, je to len dočaska...Alebo nie?

Príchod ,,domov´´

Po príchode na adresu OZ-tka, kde už týždeň hostili nášho milého Humphreyho, ma teta potešila informáciou, že pánko skáče z okien (pani býva v dome) a že ich teda musím mať zatvorené. JA, čo mám okná permanentne otvorené a navyše bývam na piatom poschodí?? Oči mi vyliezli pri tej myšlienke hrôzou. No ale nič, hovorím si, vyskúšame, je to len dočaska. Humphrey sa predo mnou zvalil na chrbát a ukázal mi bruško, akože dôvera na entú, hoci ma nikdy predtým nevidel a bolo vymaľované.

V aute si trošku pokňučal, ale nič, čo by sa nedalo prežiť, čivavu sediacu vedľa neho nezakusol ani sa ju nepokúšal nakryť, takže pohoda.

Po príchode si prebehol celý byt, očuchal ho, ale nožičku nezdvihol, za čo som ho mimoriadne pochválila, pretože toho som sa bála najviac. Dovtedy žil na ulici, takže by bolo prirodzené, keby nevedel, že doma sa neciká. O to viac ma potešilo, že sa vedel od začiatku pekne správať (teda, skoro vždy...).

Prvá noc

Môžete to čítať tisíckrát, môžete o tom počúvať, môžete si myslieť, že ste pripravení a aj tak vás to prekvapí. Prvá noc s novým psím parťákom je vždy nezabudnuteľná.

Humphrey celú noc pobehoval, škriabal sa, mlaskal a smrdel (okúpaný bol, ale ja som nebola zvyknutá na typický psí pach-york nepáchne vôbec a čivava takmer vôbec, okrem toho boli obe pravidelne kúpané a udržiavané) a zaklincoval to ohrýzaním kosti uprostred noci.

Ráno som bola nevyspatá a moje prvé slová na jeho adresu boli, že ide naspäť do Nitry, ja na toto nemám nervy. On si z toho (napokon ako z ničoho, ako som zistila postupom času) nič nerobil a s úprimnou radosťou, že som konečne hore, vyskočil na posteľ a hajde na mojkanie. No vrátili by ste ho?

Prvé dni dočasky

Prvé dni s novým psom, či už je to štendo, starček alebo dospelák, sú vždy hektické. Spoznávate sa navzájom, pes sa oťukáva a zisťuje, čo všetko si môže dovoliť a vy sa snažíte prísť na to, prečo nezjedol raňajky, ako sa správa na vodítku a koľko venčenia je pre neho tak akurát.

Humphrey išiel prvé dni na vodítku ako keby ho to bol niekto naučil, ale dnu som ho doslova ťahala a vo výťahu som ho musela držať nakrátko, aby mu dvere v pohybe neoholili ňufák. Sklenené dvere pre neho neboli prekážkou a párkrát s nimi mal čelnú zrážku, takže som sa naučila zbrzdiť ho skôr, ako k tomu dôjde. Nepoznal Ku mne, nevedel, čo znamená poklepanie si na stehno alebo na zem, utieranie labiek bol pre neho zbytočný luxus.

Musela som si zvyknúť, že si skracuje vzdialenosti cez stoly, gauč, posteľ tak, ako mu to pasuje. Načo zoskakovať, keď môže preskočiť? Vlastne - naozaj som si MUSELA zvyknúť? :)

Taisto som sa odznova učila venčiť psa-samca, čo znamená obísť s ním jeho čmuchacie miestečka, aby sa dostatočne vyvenčil a dávať pozor na ostatné psy-samce. 17 rokov venčenia feniek vás na to jednoducho nepripraví.

Čo som zistila o Hamfrym

Čaro dočasiek je v tom, že máte možnosť sledovať, ako sa psík u vás mení. U Hamfryho som myslela, že to nebude až také viditeľné, keďže neprišiel s nejakými šrámami na duši, nebol (zjavne) bitý ani hladný a od začiatku to bol pohoďák. Ale aj tak sa pár vecí zmenilo a ja som si všimla toto:

• nemá rád dážď a to až tak, že dokáže držať hoci celý deň a noc, ale von nevylezie
• má rád vyvýšené a teplé miesta, čo napríklad zahŕňa aj tašku na cvičenie alebo stoličku pri stole
• napriek tomu, že nie je žiadny psí génius, veľmi rýchlo si zvykol na to, že najprv vyvenčím čivavu a potom jeho a pekne čaká, kým na neho príde rad
• je to mačkopes a najradšej leží na parapete a pozerá sa von
• okrem toho, že je to mačkopes, je to aj pololabuť, lebo sa dokáže zakloniť tak, že má krk vodorovne s hruďou
• aj keď žil na ulici, jedla mal asi dosť, lebo nie je žravý a pochúťky začal oceňovať až po tom, ako pozoroval Maxinku a zistil, že nie sú otrávené
• je to buldozér - a to doslova zo všetkým všudy, čo si pod týmto slovom predstavíte
• má rád veľké fenky, z tých je úplne mimo, takže jeho nevšímanie si domácej čivavy mi už dáva zmysel
• to, že má rád ľudí som videla hneď, ale aj v tomto sa trochu zmenil - naučil sa dávať pusinky, najradšej má hladkanie bruška a keď prestanem, labkou do mňa štúchá a žiada pokračovanie, ale už sa nehádže na chrbát pred každým na ulici
• je to typický chlap - má rád sladké :) šunku či mäso si dá rád, ale za kúskom palacinky sa ide zabiť
• ideálne meno pre neho nie je Humphrey, ale Fred, lebo dokáže tancovať lepšie ako Fred Astaire
• napriek tomu, že je to mladý pes, má nízku hladinu energie, čo je ideálne ako pre mňa, tak aj pre čivku Maxi

A problémy predsa len prišli..

Napriek tomu, že Hamfry nie je psychická ani fyzická troska a oproti iným dočaskám to vyzeralo ako prechádzka ružovou záhradou, nebolo to tak úplne.

Musela som ho zvyknúť, že treba brať na menšie psíky ohľad a nemôže ich len tak beztrestne zhadzovať z nôh (podarilo sa to len čiastočne, lebo však Buldozér je jeho druhé meno).

Kým som našla vhodné granule, z ktorých nehnačkoval, chvíľu to trvalo. Ani známa značka a cena granúl nezaručí, že psíkovi a jeho tráveniu sadnú. Hamfry napríklad nemôže konzervy, tie mu trávenie rozhodia na celé týždne. Vypozorovala som, že absencia raňajok (niežeby ich nedostal, ale niekedy jednoducho nechce) môže spôsobiť zvracanie žltej tekutiny, kyseliny, samozrejme ideálne na moju posteľ.

Párkrát zdvihol nohu v byte (u mamy a na návšteve), čo som vôbec nepochopila, lebo u mňa to neurobil nikdy a ani prítomnosť iného psa v danom byte to nevysvetľovala - mama nemá psa žiadneho a a návšteva zasa áno, ale fenku, takže vyrovnávanie si účtov s domácim psím samcom neprichádzalo do úvahy.

Pár dní po jeho príchode ku mne mal dvakrát po sebe akýsi záchvat, po usilovnom pátraní som našla na youtube video so psíkmi, ktorých záchvaty mi pripomenuli ten jeho. Nazýva sa to kŕče borderov (po anglicky aj canine epileptoid cramping syndrome), aj keď nepostihujú len border teriéry. Krvné testy neukázali žiadne abnormality. Po záchvate nebol dezorientovaný, len chvíľu unavenejší, ale inak nemal žiadne následky. Od mája sa záchvat nezopakoval.

Občas si pozavýja, lebo ako väčšina psíkov z ulice nevie, čo je to byť doma sám a nakoniec sa tak veľmi pripúta na svojich nových páničkov, že mu chýbajú a snaží sa ich zavolať naspäť. Je to minimálne a samozrejme som ho to odúčala, ale stane sa, že sa ráno tlačí so mnou do práce a vtedy viem, že si pokňučí - zatiaľ som neprišla na to, čo to vyvoláva, lebo inokedy je zasa úplne v pohode a spí v pelechu. Verím, že časom príde na to, že sa vždy vrátim a stačí len počkať.

Čo ma naučil on

Priznám sa, že na začiatku mi liezli tie jeho výlety na parapetu na nervy, ale už som si zvykla a olízané sklo proste umyjem. Okná sú otvorené na vetračku a v lete som sa naučila dávať pozor na to, aby nezostali dokorán.

Pochopila som, že vrčanie vždy neznamená vyhrážku, ale pes môže vrčať aj od radosti-ja to volám ,,vrčkanie´´. Závisí, samozrejme, od situácie, ale pravý psíčkar to rozpozná.

Naučil ma, že poslúchanie niektorých povelov nie je životne dôležité a že mlsky treba dávať aj zadarmo. A že teriéry nikdy, ale naozaj nikdy neposlúchnu dvakrát po sebe pre nich zbytočný povel - ako napríklad ku mne :)

Naučil ma tiež, že nezáleží na pohlaví, lásku vám môže dať rovnako pes aj fenka.

Naučil ma aj to, že pes sa vám nemusí fyzicky páčiť na prvú dobrú, hlavná je jeho povaha a správanie a že si môžete obľúbiť a zamilovať aj psa absolútne mimo vášho vkusu.

To sú celkom dôležité životné lekcie. A udelil mi ich malý, krátkonohý, chlpatý podvraťák z ulice :)

Takže: dočaska áno alebo nie?

Určite áno. Aspoň vyskúšajte, či je to pre vás. Ja som dočasku v podstate nemala, keďže Hamfry nakoniec zostáva a nemusím sa s ním rozlúčiť. To je koniec koncov na dočaske to najťažšie. Ale môže vás hriať pocit, že ste psíkovi z ulice poskytli teplo domova na jeho ceste za tým skutočným a ktovie - možno si takto nájdete parťáka, o ktorom by ste nikdy nepredpokladali, že by mohol byť vaším ďalším psom. Tak ako ja.

Monika