Aj jedna deka pomôže

Dnes som sa rozhodla napísať viac o našom
,,projekte´´na pomoc psíkom v útulku.
Už piaty rok takto pred zimou oslovujeme našich
zákazníkov a ich rodiny a priateľov s prosbou o pomoc
pre psíkov z útulku v Piešťanoch.

Prečo práve Piešťany?

Tak nejak to vyšlo - pred mnohými rokmi, keď som ešte
mala dosť skreslené a romantické predstavy o tom, ako
to v útulkoch vyzerá a chodí a ako sa zakladajú a spravujú,
bola pani Baleková z piešťanského útulku jediná, ktorá mi
odpísala na môj email (rozoslaný veľa útulkom).
Je to úžasný človek, zanietený a spravodlivý, ktorý obetoval
svoje pohodlie útulku a jeho obyvateľom.

Prečo práve deky?

Každý rok dám pani Balekovej tú istú otázku:
čo najviac momentálne potrebujete?

A jej odpoveď:deky.
Takže preto deky. Veď predsa ona najlepšie vie, čo v útulku
potrebujú a využijú.
(prebehli už aj akcie na konzervy, ale pred zimou je odpoveď
,,deky´´ priam logická :) )

Charita.

Raz som si vypočula od istého človeka kritiku za moju
pomoc útulkom v zmysle, že riešim veci za niekoho iného,
že naprávam chyby iných ľudí a beriem zodpovednosť
za ich činy na seba.
Aby som to uviedla na pravú mieru-ja sa len snažím pomáhať
tak, ako je to v mojich silách, tí hlavní, ktorí pomáhajú, sú
ľudia v útulku. Áno, naprávajú chyby iných, a je to nespravodlivé.
Niekto nechá psa vyhladovať na pokraj smrti, alebo ho vyhodí,
keď zistí, že má ťažko liečiteľnú chorobu, prípadne ho týra a verte,
že naprávať takéto veci je často veľmi drahé a zdĺhavé.
Ale môžeme pred tým zatvárať oči a povedať, aby to riešil ten, čo
to spôsobil? Veď práve ten vinník na všetko kašle. A je na nás,
aby sme pomohli-ak chceme.
Ak by sa každý k tomu postavil tak, ako onen kritik, charita by neexistovala.

Pomôžte tak, ako viete a môžete.

Práve preto som vymyslela tento spôsob, aby každý, kto chce, mohol
pomôcť takpovediac bez námahy a mal dobrý pocit.
Veď kliknúť na kúpiť a zaplatiť prevodom vie každý.

Blek.

Spomínam si na jednu prechádzku v útulku s pitbullom, ktorý
už nežije a s jeho ošetrovateľom, ktorého si veľmi obľúbil.
Pes mal svoju vlastnú ohradu, pretože bol už starší a nezniesol
sa s inými psami. Bol v útulku od svojich 3 rokov a tam aj dožil.
Vtedy mi jeho ošetrovateľ položil viac-menej rečnícku otázku:
čo tomu psovi chýba? Má búdu, má každý deň plnú misku,
chodí na prechádzky.
A mňa napadlo jediné slovo, čo tomu psovi chýba-domov.

Sme zodpovední za to, čo sme k sebe pripútali.

Psy sme po stáročia šlachtili a pripútavali k sebe natoľko, že
teraz bez nás neprežijú. Sú na nás závislí, potrebujú nás a našu
pozornosť, ochranu a starostlivosť.
Pozrite sa do očí psa a uvidíte tam len jedinú túžbu: túžbu potešiť
nás a patriť nám. Pes potrebuje svojho pána, niekoho, ku komu
bude vzhliadať, koho bude rešpektovať a z lásky poslúchať.

Ak nevieme každému psíkovi toto zabezpečiť, skúsme pomôcť aspoň

tak, ako môžeme a uľahčime život im aj ľuďom, starajúcich sa o nich.

Pomôžme jednou dekou. 

....a ak máte kúsok času a miesto v srdci aj pre iného ako svojho psíka,

zájdite občas do útulku, vezmite im niečo dobré pod zub, potešia

sa každej maličkosti.